Chsmoonstarr

Sme najdlhšie fungujúca chovateľská stanica ušľachtilých laboratórnych potkanov na Slovensku. Chovom potkaníkov ako takých sa zaoberáme 22 rokov, chovateľskú stanicu máme založenú 17 rokov. Za tento čas sme zažili veľa krásneho aj veľa smutného, veľa výstupov aj veľa pádov, a tiež sme získali veľa ponaučení a poznatkov, či už o laboratórnych potkanoch, o zvieratách všeobecne alebo aj o živote samotnom. Radi vám odovzdáme ďalej, čo sme sa naučili, nielen preto, aby ste nemuseli opakovať naše niekdajšie chyby, ale hlavne preto, aby ste boli so svojimi štvornohými miláčikmi čo najviac spokojní (a oni s vami).

Ako to začalo: 

Svojho prvého potkana som dostala koncom decembra 2002 od kamarátky Lucie. Bol to obyčajný čierny husky potkaník zo zverimexu. Vtedy som ešte nevedela, aké sú potkany sociálne tvory, a tak prežil celý svoj život osamote. Nedá sa povedať, že by bol býval nejaký nešťastný, v podstate bol asi aj celkom spokojný, ale až keď som si nejaký čas po jeho smrti zadovážila dvoch nových malých potkaníkov, a to Maxa II a Hnedka, ktorí mali spolu úžasný vzťah, tak vtedy som pochopila, aký bol ich život iný.

Max II bol tiež zo zverimexu, ale z takého, kde sa predavačky potkanom venovali, takže bol od malička zvyknutý na ľudskú ruku a chytanie, čo sa prejavilo na jeho milej a nebojácnej povahe. Zato jeho druh Hnedko bol taký typický aguti "kanálnik", ktorý bol z obchodu, kde sa potkany brali výlučne ako potrava pre plazy, nebol zvyknutý na žiaden kontakt s ľudskou rukou, a tak zrejme aj preto ostal celý život voči človeku plachý. Nemali sme spolu tým pádom takmer žiaden vzťah, ale zato s Maxom II mal vzťah priam úžasný. Tvorili spolu nerozlučnú dvojicu, spolu sa kŕmili, čistili si vzájomne srsť, spávali spolu v klbku, jednoducho mali sa veľmi radi. Keď Max II takmer ako dvojročný umrel, tak Hnedko zakryl jeho nehybné telo púpavovým listom. Keby som to nevidela na vlastné oči, neuverila by som, akých prejavov sú potkany schopné. Po jeho smrti ostal Hnedko taký pasívny, a netrvalo dlho, kým aj on odišiel z tohto sveta.

V roku 2007 som si zadovážila nové potkany, a to dva zo zverimexu, a tretieho svojho prvého ušľachtilého potkana s rodokmeňom Elliota. Zažila som aj prvé problémy medzi nimi, a pochopila som, že chovateľstvo zvierat, ktoré sú určené ako domáci miláčikovia, a majú mať dobrú povahu, sa bez určitej selekcie neobíde. Krátko na to som si zaregistrovala chovateľskú stanicu laboratórnych potkanov, ktorej som dala názov Moon Starr. V tom čase zažíval chov ušľachtilých laboratórnych potkanov na Slovensku boom, ktorý k nám prišiel z Čiech, kde bolo podstatne viac chovateľských staníc ako u nás. Už si presne nepamätám, koľká v poradí som bola zaregistrovaná, marí sa mi, že štvrtá alebo piata, ale vlastne to vôbec nie je dôležité. Dnes už z tých chovateľských staníc neexistuje ani jedna, a aj ja sama som mala v rokoch 2014-2021 potkaniu chovateľskú pauzu.

Počas rokov 2007-2013 som odchovala stovky potkaních mláďat. Niektoré sa stali zakladateľmi nových chovateľských staníc, ktoré v tom čase hojne pribúdali, niektoré sa zúčastňovali výstav, niektoré aj niečo vyhrali, a hádam všetky boli fajn domáci miláčikovia. Nedá mi nespomenúť úplne prvú výstavu laboratórnych potkanov na Slovensku, ktorá sa konala 29. 08. 2009 v kultúrnom dome vo Vajnoroch. Dvakrát som bola na výstave aj v Čechách, robila som si posudzovateľský kurz, a stala som sa posudzovateľom potkanov Slovenského klubu chovateľov a priateľov drobných hlodavcov (SKCHPDH – Rodentia).

Počas tých siedmich rokov, čo som potkany nechovala, mi občas napísal nejaký záujemca o potkaníka, ktorý našiel buď nejaký starý inzerát alebo kontakt na mňa na stránke už nefungujúcej organizácie, kedysi združujúcej chovateľov potkanov na Slovensku. Ale čo bolo oveľa krajšie, keď sa mi napríklad po desiatich rokoch ozvali niektorí bývalí majitelia mojich odchovov s otázkou, či ešte chovám potkany, že by si radi opäť odo mňa nejakého zadovážili, pretože boli s nimi veľmi spokojní. Bola to spätná väzba, ktorá by každého chovateľa potešila. 

Začiatkom roka 2022 som sa rozhodla, že začnem opäť chovať ušľachtilé potkany. Rozhodla som sa v podstate pre tie isté variety a farby, ktoré som chovala kedysi. Mám v pláne pokračovať, kde som prestala, ale v menšom objeme, a to v takom, aby bolo pre mňa chovateľstvo ešte radosťou, a nie už nepríjemnou povinnosťou. Aby som mala čo najväčší pokoj v duši. Ktorý prajem úplne všetkým.

Miroslava Vicenová