Chsmoonstarr
O potkanoch
Odkiaľ potkan pochádza ?
História chovu potkanov
Potkan hnedý (staršie potkan hnedastý, potkan obyčajný alebo potkan kanálový, lat. Rattus norvegicus, staršie Mus decumanus) je hlodavec z čeľade myšovité.
Pôvodom pochádza z oblastí východnej Ázie, pravdepodobne z Číny a Mongolska, kedy sa vyvinul asi pred dvomi miliónmi rokov v samostatný živočíšny druh a začal obývať hlavne oblasti na brehoch riek a porastoch v ich okolí, kde nachádzal dostatok potravy. Časom zistil, že život v blízkosti ľudských obydlí alebo priamo v nich je pre neho z hľadiska obživy veľmi výhodný, čiže možno povedať, že sa od tých čias od nepamäti zdržiaval pri človeku.
Na rozdiel od Ázie sa do Európy potkany dostali iba pred niekoľkými storočiami, pričom do Ameriky, tzv. Nového sveta, sa dostali ešte neskôr, čoby čierni pasažieri ukrytí v nákladných priestoroch lodí. Týmto spôsobom sa im podarilo osídliť celý svet a dnes môžeme nájsť potkany prakticky všade s výnimkou vysokých hôr a oblastí za polárnym kruhom.
Potkany sú vysoko sociálne (spoločensky) založené zvieratá, ktoré žijú v skupinách, tzv. klanoch, ktoré môžu mať niekoľko desiatok alebo aj stoviek členov. V rámci potkanieho klanu panujú podobné pomery ako napr. v rámci vlčej svorky, a to tzv. hierarchický alebo rangový systém, kedy na jeho čele stojí vodca, tzv. alfa potkan, pričom ostatné potkany sú mu podriadené. Alfa potkan môže mať svojho „zástupcu“, tzv. beta potkana, ktorý obyčajne v prípade pádu alebo úmrtia vodcu nahradí jeho pozíciu. Ďalej môžeme nájsť v potkaňom klane hierarchicky stredne postavené potkany a potkany úplne na konci rebríčka, ktoré sú obyčajne ostatnými značne utláčané.
Potkan hnedý sa môže často omylom zamieňať s potkanom tmavým, inými slovami krysou obyčajnou (Rattus rattus). Základným rozpoznávacím znakom je jeho lysý a šupinatý chvost, pri koreni nápadne zosilnený, ktorý je zhruba rovnako dlhý ako telo. Hlava potkana hnedého je spredu mierne zaoblená, oči sú drobné. Slabo osrstené ušnice sú krátke (pri prehnutí nedosahujú k očiam). Vo sfarbení chrbta prevláda sivohnedý až hnedý odtieň, spodná strana tela je sivastá. Chvost je zvrchu tmavší než na spodku. Samica má 6 párov mliečnych bradaviek.
Medzi príbuzných potkana patria napríklad ďalšie hlodavce ako myš domáca, krysa malá (tzv. mastomyš), krysa obyčajná.
Asi od roku 1890 sa potkany chovajú cielene za účelom laboratórnych pokusov. Z divého potkana hnedého bol cielene vyšľachtený k človeku viac dôverčivý a ľahšie manipulovateľný domestifikovaný laboratórny potkan prevažne albinotického sfarbenia (Rattus norvegicus var. alba). Väčšina laboratórnych potkanov bola používaná na výskum rakoviny, pričom bola u nich umelo vypestovaná náchylnosť k nádorom. Za zmienku určite stojí, že výskum rakoviny na potkanoch sa vykonáva už asi šesťdesiat rokov, avšak bez výsledkov použiteľných pre človeka, pretože zvieratá a ľudia reagujú veľmi odlišne na záťaže rôzneho druhu.
V rámci taxonomického radenia môžeme potkana zaradiť nasledovne:
Nadríša: Eukaryota
Ríša: Živočíšna (Animalia)
Podríša: Mnohobunkovce (Metazoa)
Oddiel: Triblastika
Rada/Vývojová vetva: Druhoústovce (Deuterostomia)
Kmeň: Chordáty (Chordata)
Podkmeň: Stavovce (Vertebrata)
Nadtrieda: Čeľustnatce (Gnathostomata)
Trieda: Cicavce (Mammalia)
Podtrieda: Živorodé (Theria)
Nadrad: Placentovce (Placentalia alebo Eutheria)
Rad: Hlodavce (Rodentia)
Čeľaď: Myšovité (Muridae)
Podčeľaď: Pravé myši (Murinae)
Rod: Potkan (Rattus)
Druh: Potkan hnedý (Rattus norvegicus)
Časom sa potkany z laboratórií dostali k ľuďom do domácností, pretože ľudia zistili, že sa jedná o veľmi inteligentné, múdre a milé zvieratká, ktoré dokážu k človeku priľnúť silnou emocionálnou väzbou, takmer až ako napr. psy. Začiatkom 20. storočia vznikli v západnej Európe prvé združenia a kluby, ktoré sa začali zaoberať ušľachtilým chovom týchto milých hlodavcov. V priebehu rokov bolo vyšľachtených mnoho variet a ešte viac farieb srsti a znakov a potkany čoby domáci miláčikovia začali stúpať na popularite.
U nás na Slovensku bola prvá chovateľská potkania organizácia založená v roku 2007 pod názvom Základná organizácia chovateľov drobných hlodavcov. Neskôr sa jej názov upravil na Základnú organizáciu chovateľov drobných hlodavcov – laboratórne potkany. Okolo r. 2010-2012 bolo v tejto organizácií registrovaných okolo 16 (?) oficiálnych chovateľských staníc, ktoré sa venovali chovu ušľachtilých laboratórnych potkanov. V r. 2013 bol založený Slovenský klub chovateľov a priateľov drobných hlodavcov (SKCHPDH – Rodentia), do ktorého prešli niektoré chovateľské stanice z prvozaloženej organizácie. Chov ušľachtilých laboratórnych potkanov na Slovensku žiaľ za posledných pár rokov postupne upadol, pričom v čase revidovania tohto článku (júl 2022) je aktívna už len jedna chovateľská stanica (naša CHS Moon Starr).
V roku 2009 bola na Slovensku v Bratislave zorganizovaná prvá výstava laboratórnych potkanov. Pokiaľ sú moje záznamy správne, tak sa na Slovensku doposiaľ konalo šesť potkaních výstav, posledná v r. 2013. Boli to krásne a príjemné akcie, o ktorých neľahkú organizáciu sa zaslúžila Ing. Elena Homolová.
Aký vlastne potkan je?
Potkan je veľmi spoločenský, inteligentný, rozmýšľajúci, cítiaci a teritoriálne založený tvor, z ktorého sa pri dostatočnej socializácií a venovaní môže stať úžasný domáci miláčik. Spomedzi doma bežne chovaných hlodavcov je potkan bez pochýb najinteligentnejší. Nemožno ho porovnávať napr. so škrečkami, myšami alebo morčatami. Potkan je niekde inde, možno povedať, na vyššej úrovni čo do vzťahu k človeku, aj čo do vzťahu v rámci vlastného živočíšneho druhu. Dokáže sa nafixovať na svojho majiteľa a prejavovať mu lásku a dôveru, je schopný sa naučiť reagovať na meno, na rôzne zvukové signály, a pri dostatočnom budovaní vzťahu zo strany človeka túži po spoločnosti svojho majiteľa, a doslova sa k nemu pýta.
Potkan je tiež veľmi šikovný a obratný akrobat. Dokáže loziť, šplhať sa, skákať, naháňať sa, skúmať, utekať, zmestí sa do takých malých otvorov, že by to človeka ani len nenapadlo. Okrem iného majú potkany vzhľadom na svoju malú veľkosť veľkú silu, pričom ich sila je hlavne v ich labkách. Toto im pomáha napr. liezť a udržať sa na rôznych povrchoch. Dôležitou súčasťou potkanieho tela je chvost, ktorý mu pomáha napríklad pri udržiavaní rovnováhy.
Väčšina potkanov nekoná napriek svojej šikovnosti zbrklo alebo bez premyslenia. Keď sa chystá potkan niekam skočiť, najprv si zameria vzdialenosť, keď sa chystá niekam vliezť, najprv si otvor premeria hmatovými fúzmi, keď mu dáme do jeho obydlia napr. novú preliezku, nevyšplhá sa na ňu hneď, ale najprv si ju oňuchá, ohmatá, premeria, skúsi jej stabilitu, a až po chvíli sa odhodlá na prvé kroky, pričom sa má pre istotu stále na pozore a až po nejakom čase nadobudne voči príslušnému predmetu plnú istotu.
Potkan často používa svoje predné labky ako ruky, či už pri uchopovaní a konzumovaní potravy, čistení a umývaní sa alebo pri komunikácií s inými potkanmi. Pri pozeraní sa na potkaniu činnosť je hneď zrejmé, že sa jedná o veľmi inteligentného tvora.
Kde možno potkana zohnať?
Potkana možno zohnať bežne v obchodoch so zvieratami, kde býva ponúkaný hlavne ako krmivo pre plazy, možno ho kúpiť od niekoho, komu sa narodili mláďatká alebo priamo od chovateľa z chovateľskej stanice.
Zadovážiť si potkaníka priamo od chovateľa je najlepšia voľba, pokiaľ sa jedná o chovateľa seriózneho. Chovatelia chovajú poväčšinou čistokrvných potkanov určitých typov sfarbení, znakov a variet, ktoré majú preukaz pôvodu (ďalej PP) alebo rodokmeň (výpis predkov, VP). PP/VP obsahuje informácie o predkoch potkana troch alebo aj viac či menej generácií. Sú to zaujímavé informácie, hlavne ak chceme ďalej chovať, pretože nám poskytujú údaje napríklad o farbe srsti a génoch, ktoré si nesú v krvi predkovia nášho potkana i on samotný, a dávajú nám určitú predstavu o tom, aké potomstvo by sa nášmu potkanovi mohlo vzhľadom na jeho genetickú výbavu narodiť.
Ďalšia výhoda spočíva v tom, že seriózni chovatelia privykajú svoje malé potkaníky od malička na ľudskú ruku a manipuláciu formou hrania sa s nimi a maznania, čo výrazne uľahčí proces privykania a socializácie novému majiteľovi.
Chovatelia si tiež dávajú pozor na zdravotnú stránku svojich potkaníkov, vedú si záznamy o prípadných dedičných chorobách v predchádzajúcich generáciách, a zvieratká, ktoré by mohli byť ich nositeľmi, vyraďujú z chovu. Aj výber potkaníkov od chovateľov je spravidla oveľa širší ako u potkaníkov z chovproduktov, nakoľko chovatelia často importujú nové variety a sfarbenia zo zahraničia, resp. účelovo spájajú potkany s určitou genetickou predispozíciou, napr. na tú alebo onú zaujímavú farbu alebo znak, takže si je určite z čoho vybrať.
Za najdôležitejší však považujem fakt, že potkaníky od chovateľov nezvyknú bývať prehnane plaché, agresívne, asociálne, choré alebo inak "nevhodné", čo sa nedá zaručiť pri potkanoch z chovproduktov. Väčšina chovateľov Vás po predchádzajúcom rozhovore rado uvíta u nich doma na nezáväznej návšteve, kde si budete môcť pozrieť, ako jeho potkany žijú, v čom bývajú, ako sa správajú, ako reagujú na chovateľa, ako vyzerajú a pod., čo Vám v konečnom dôsledku poskytne obraz o tom, či bude Váš budúci potkan zo správnych rúk.
Ubytovanie
Najvhodnejším ubytovaním pre potkany je priestranná klietka, ktorej mriežky musia mať aspoň na dvoch stranách klietky zo štyroch vodorovný smer, aby sa potkany po nich mohli šplhať. V predajniach chovateľských potrieb dostať dnes už kúpiť veľké množstvo klietok, nie všetky sú však pre potkany vhodné. Vhodná klietka pre potkany by mala mať: Aspoň na dvoch stranách vodorovné mriežky, vysoké dno kvôli minimalizovaniu trúsenia podstielky von z klietky, dostatočne veľké dvierka na vyberanie potkanov, dostatočne malé medzery medzi jednotlivými mriežkami, aby nám odtiaľ ani mláďa potkana nemohlo ujsť (ideálne 1-1,2 cm pre mláďatká a do 1,7 cm pre dospelé potkany). Ideálne je, ak má klietka aspoň jedno poschodie. Pokiaľ by ho nemala, bolo by potrebné do nej po domácky vyrobiť nejaké poličky a preliezky, aby sa v nej potkan nenudil. Potkany trávia svoj čas v klietke najradšej na tých najvyšších úrovniach.
Ďalšou možnosťou, ako vytvoriť potkanovi ideálny domov, je vyrobiť mu ho vlastnoručne napr. zo starej skrine alebo komody. Takéto obydlia bývajú veľmi dobré, pretože z troch strán sú spravidla kryté (drevené steny) a spredu majú veľké dvierka. Na dvierka je najlepšie použiť pevné pletivo, najlepšie pozinkované. Dovnútra klietky naaranžujeme rôzne poličky, preliezky, konáre a hamaky, a potkaní raj je na svete.
Akvárium sa ako trvalé ubytovanie pre potkana nehodí, pretože v ňom necirkuluje dostatočne vzduch, a neposkytuje potkanom dostatočné pohybové možnosti.
Nesmieme tiež zabudnúť na neprašnú podstielku, materiál na stavbu „hniezda“, napájačku na vodu a misky (ideálne kameninové, ktoré potkan neohryzie ani neprevráti tak ľahko ako platové). V rámci podstielky máme na výber napríklad hobliny, drevenú štiepku, drevené peletky, savú podstielku vyrobenú z odpadu zo spracovávania detských plienok a dámskych hygienických potrieb (Asan a pod.), prípadne skartovaný papier alebo noviny, ktoré však slabšie sajú a veľmi rýchlo začnú zapáchať, podobne ako seno alebo slama. Bentonitové hrudkujúce podstielky typu Zverlit nie sú pre potkany vhodné (s výnimkou malého množstva, pokiaľ sa rozhodnete dať svojmu potkanovi do klietky rohový záchod s takouto podstielkou), pretože pri častom kontakte s potkaními labkami môžu až bolestivo vysušovať chodidlá.
Poznámka: Piliny a hobliny nie sú to isté. Piliny sú prach, ktorý vzniká pri pílení dreva. Hobliny sú hobľovance, stružlikance, ktoré vznikajú pri hobľovaní dreva. Hobliny nie sú prašné, alebo len minimálne, takže sú ako podstielka vhodné, kdežto piliny sú prach samé o sebe, a tak ako podstielka nie sú vhodné absolútne.
Jedného alebo viacerých potkanov?
Odpoveď na túto otázku by mohla zniesť jednoznačne: Viacerých. (Ale aj tu môžeme nájsť nejaké ale.)
Potkany, či už divé alebo naše domáce laboratórne ušľachtilé, sú vysoko sociálne založené (spoločenské) zvieratá, preto nie je vhodné chovať ich osamote, ale aspoň vo dvojici. Pokiaľ má človek možnosť mať iba jedného, treba určite zvoliť samčeka, pretože tí sú menej spoločenskí a menej aktívni ako samičky, a o dosť ľahšie znášajú absenciu svojho živočíšneho druhu. Každodenný kontakt so samostatne chovaným potkanom musí byť však úplnou samozrejmosťou. Potkan ponechaný dlhodobo napospas samote sa trápi, alebo minimálne nežije plnohodnotne, pretože pre samostatne chovaného potkana je jediným stredobodom jeho vesmíru jeho človek.
Dodatok ku „ale“: V rámci potkaních samcov sa môžu vzácne vyskytnúť asociálne založené jedince, ktoré o prítomnosť iného potkana nestoja. Jedná sa o výnimky, resp. o zvykovo vypestovanú povahovú črtu u starších zvierat, ktoré si už tak zvykli na život osamote, že nie sú ochotné do svojho teritória prijať žiadneho nového votrelca. S neznášanlivosťou potkaních samcov k iným samcom som sa kedysi stretla aj u mladších zvierat z chovproduktov alebo z chovov, kde sa chovatelia nezameriavali na povahu zvierat. Chovateľstvo je aj o selekcii, či sa to niekomu páči alebo nie.
Platí, že: Chováme spolu v jednej klietke vždy potkany jedného pohlavia. Ideálne je začať spolu chovať viacerých potkanov, kým sú ešte mladé (cca do veku 4-5 mesiacov), pretože pridanie cudzieho dospelého potkana k inému dospelému potkanovi by mohlo skončiť škaredou šarvátkou alebo aj smrťou. Starý alebo dospelý potkan, ktorý bol doposiaľ celý život chovaný sám, totiž stráca schopnosť, povedala by som, že aj chuť, znášať sa so svojim živočíšnym druhom. Je to spôsobené absenciou sociálnej komunikácie a autonómnou dominanciou na svojom výsostnom teritóriu, čo platí rovnako pre samcov ako aj pre samice. Pri takýchto dospelých samostatne chovaných zvieratách sa určite neodporúča pokúšať sa ich spriateliť s inými dospelými samostatne chovanými zvieratami. Šanca na úspech býva malá.
Väčšia šanca na úspech je pri pridaní mláďatka ku staršiemu potkanovi, pričom aj tu závisí úspech hlavne od povahy a naladenia staršieho jedinca.
Potkany, ktoré sa nepoznajú, zoznamujeme vždy pod dozorom, na neutrálnej pôde ! Neutrálna pôda znamená mimo klietky, resp. mimo územia, ktoré starousadlík považuje za svoje vlastné. Neutrálna pôda môže byť napr. gauč, váľanda, stôl alebo iná vhodná, dostatočne veľká plocha, kde by sme spolu potkany opatrne vypustili, aby sme mohli sledovať ich vzájomné reakcie. Zoznamovací rituál staršieho potkana (pokiaľ berieme do úvahy psychicky vyrovnaného jedinca) s mladším prebieha spravidla tak, že starší potkan oňucháva mladšiemu genitálie, prevracia ho na chrbát, môže do neho trochu štuchať, a môže sa snažiť mladšieho pridržať v polohe bruchom nahor, čím mu mladý dokáže svoju podriadenosť. Mladý potkan nemá s podriadením sa staršiemu spravidla problém, pretože uzná jeho nadradenosť. Táto časť zoznámenia zvykne trvať niekoľko minút, a mala by sa obísť bez agresivity alebo dokonca krviprelievania. Mladší potkan môže pri prevracaní a „lustrovaní“ staršieho trocha pišťať, ale spravidla sa mu podriadi.
Takto zoznámené potkany môžeme po nejakej chvíli pustiť spolu do klietky, v ktorej býval starousadlík, pričom túto klietku musíme tomu nasledovne prispôsobiť: Treba pochopiť, že klietka bola doteraz miestom, kde sa cítil byť starousadlík pánom, istý si sám sebou. Aby sa cítil v klietke menej istý, musíme ju celú vyčistiť, zmyť čo najviac jeho pachy (napr. octom, Savom alebo Domestosom), dobre ju opláchnuť, vysušiť, a znova zariadiť. Zariadiť ju inak, než bola zariadená doteraz, aby bol z nej starousadlík, povedzme, trochu vyhúkaný. Napríklad pridať do nej nové predmety, zreorganizovať staré, pridať nové poschodia či hamaky bez pôvodného pachu, použiť inú podstielku a pod. Do takto zreorganizovanej klietky vypustíme potkany zoznámené na neutrálnom území, a pre istotu ich ešte nejaký čas sledujeme.
Zoznamovací rituál sa môže ešte niekoľkokrát zopakovať, niekedy aj veľakrát, a v ideálnom prípade by ste mali nájsť o pár hodín spať spolu oba potkany v jednom klbku.
Samca alebo samicu?
Odpoveď na túto otázku závisí od toho, či máte radšej kľudnejšie a flegmatickejšie zvieratká alebo skôr energickejšie šidlá, a tiež od toho, koľko budete mať na svojho potkana času. Keď sú potkaníci mláďatká, tak je rozdiel v ich povahe nepatrný, ako však budú postupne dospievať, budú sa ich povahy meniť - hlavne u samčekov.
Samčekovia sa s pribúdajúcim vekom stanú väčší, pomalší, flegmatickejší, nemotornejší, zavalitejší, ťarbavejší, menej rýchli a niekedy viac prítulní. Samičky ostanú až do staroby rýchle, zvedavé, čiperné, energické, lozivé a pohyblivé. Samičky majú väčší problém obsedieť na mieste ako samčekovia, majú väčšiu potrebu šplhať, behať, špekulovať, skúmať a objavovať. Na sedenie pred klietkou a sledovanie života vnútri sú preto zaujímavejšie.
Samčekovia budú vekom menej obratní, budú si skôr radi hovieť niekde na poschodí v klietke, než stvárať kaskadérske kúsky. Keď túžite po zvieratku, ktoré Vám bude sedieť skôr staticky na pleci, a bude vyžadovať menej pozornosti, tak bude pre Vás vhodnejší samček. Pre ľudí, ktorí majú radšej aktívnejšie a dynamickejšie zvieratká, bude lepšia zas samička.
Čo sa týka času, ktorý je potrebný na venovanie sa potkaníkom, tak viac si ho od Vás budú vyžadovať samičky. Samičky horšie znášajú samotu, a k šťastnému životu potrebujú buď kamarátku, alebo dostatočne veľa venovania sa od svojho človeka.
Rozdiel je tiež vo veľkosti - hmotnosť dospelých samičiek býva okolo 250-450 gramov a samčekov okolo 450-800 gramov.
Samčekovia občas značkujú svoje územie, za ktoré pokladajú napr. aj oblečenie svojho majiteľa či deku na gauči, malými kvapôčkami moču. Samičky značkujú menej, niektoré aj vôbec. Ani v prípade samčekov sa nejedná o nič dramatické, kvapka moču má veľkosť asi malej slzy. Nemyslím si, že by sa dalo povedať, že samčekovia smrdia viac ako samičky. Pach je individuálna záležitosť, a do veľkej miery ho môžeme ovplyvniť hygienou klietky a jej vybavenia, výberom podstielky či kŕmením. Kŕmeniu potkanov venujem samostatný článok.
Rozmnožovanie
Potkany sú schopné rozmnožovať sa veľmi skoro, vlastne už v mláďatkovskom veku. Z tohto dôvodu je potrebné dostatočne skoro od seba oddeliť samčekov a samičky, a to vo veku približne do 6 týždňov, odkedy je treba držať každé pohlavie zvlášť. Potkanie samičky sú schopné byť oplodnené už vo veku 6-8 týždňov, čo však nie je ešte ten správny vek na to, aby mali mláďatká. Samička je v tomto veku ešte malá sama o sebe, pričom príliš skoré nakrytie by mohlo mať negatívny dopad na jej kondíciu v budúcnosti. Samozrejme nie každé priskoré nakrytie znamená automaticky problém. Viem o viacerých prípadoch, kedy cca dva a pol mesačné samičky priviedli na svet zdravé potomstvo, ktoré v poriadku odchovali, no v každom prípade je na mieste počkať si na ten správny čas, a veci zbytočne neuponáhľať.
Taktiež nepripúšťame samice v príliš vysokom veku, resp. už prestarnuté, hlavne pokiaľ ešte nemali mláďatá vôbec. Problémy, ktoré môžu nastať, môžu byť o dosť vážnejšie ako pri nakrytí samičky v príliš mladom veku, pretože s čím sa dokáže vysporiadať mladý organizmus, s tým sa nemusí dokázať vysporiadať organizmus starý, a to hlavne s pôrodom samotným, napr. kvôli úzkym pôrodným cestám, pevne zrasteným panvovým kostiam a pod.
Ideálny vek na prvé krytie potkanej samičky je vo veku cca 4-6 mesiacov. V rámci rôznych potkaních klubov, resp. organizácií, a s nimi spojených chovateľských kódexov, sa v niektorom môže odporúčať, aby mala samička pred prvým pripustením hmotnosť minimálne 250 gramov, v inom kódexe v rámci inej organizácie to zas môže byť napr. 300 alebo 350 gramov. Osobne som proti takémuto zaškatuľkovávaniu, pretože toto nezohľadňuje individuálne parametre a vlastnosti každého jedného zvieracieho organizmu. Aj pri potkanoch sa stretávame s menšími, väčšími, chudšími i tučnejšími jedincami, podobne ako pri psoch, mačkách, ľuďoch. Som zásadne proti tomu, aby sa umelo zvyšovala hmotnosť potkanov a stanovovala sa veľkosť zvieraťa ako hlavné chovateľské kritérium. Na margo tohto som zažila, ako niektorí chovatelia v obavách, že ich zvieratá budú príliš ľahké, a tým pádom neuchovniteľné, ich napchávali slaninou, salámami a pod., len aby pri registrácií mali na kuchynskej váhe čo najvyššiu hmotnosť. Tadiaľto cesta zodpovedného a zdravého chovu nevedie.
Samčekov sa odporúča zaraďovať do chovu najskôr vo veku 6 mesiacov.
Problematika potkanieho rozmnožovania a chovateľstva nie je zďaleka taká jednoduchá, ako by sa mohlo zdať, a preto sa neodporúča ísť do nej bez dostatku informácií o pravidlách ušľachtilého chovu, genetike a etického kódexu, pretože nevedomosťou a metódou pokus-omyl sa dá na živých tvoroch napáchať, hoci aj nechtiac, veľa zla. Napríklad určité variety alebo znaky sa nesmú spolu krížiť, pretože sa z takéhoto kríženia môže narodiť poškodené či postihnuté potomstvo.
Zdravie
Počas svojho života za predpokladu pestrej a vyváženej stravy, nevystavovania nevhodným poveternostným alebo klimatickým podmienkam, dostatočnej starostlivosti, hygieny a správneho psychického vývoja bývajú potkany spravidla zdravé.
Neočkujú sa a neodčervujú ako napr. psy a mačky, nemajú veterinárne preukazy, netreba im čistiť zubný kameň ani strihať srsť.
Napriek tomu sú však určité zdravotné problémy, na ktoré sú potkany viac náchylné, a to hlavne v staršom veku.
Jedným z najčastejších problémov u starších zvierat sú nádory, či už zhubné alebo nezhubné. Toto „dedičstvo“ z dielne človeka si nesú potkany v sebe z čias, kedy sa v nich človekom umelo vypestovala predispozícia pre vznik rakoviny z období, kedy slúžili hlavne ako pokusné zvieratá v laboratóriách. Chovatelia sa snažia selektívnym a zodpovedným výberom zvierat do chovu tento problém eliminovať. Je to však beh na dlhú trať.
Ďalším neduhom, ktorý občas trápieva našich miláčikov, sú abscesy. Tieto vznikajú buď spontánne alebo z dôvodu nejakého vonkajšieho činiteľa, napr. po poranení sa, zapichnutí niečoho ostrého do kože a pod., a následným zahnisaním a vytvorením opuzdreného hnisavého ložiska - abscesu. Niektoré abscesy sa vstrebú a stratia samé, iné je treba dať veterinárne chirurgicky odstrániť. Niektoré vznikajú bez pôsobenia predispozícií, iné sa môžu objaviť dedične.
Potkany môžu ďalej trpieť na rôzne respiračné ochorenia, ktoré môžu byť spôsobené buď prechladnutím, držaním v nevhodných alebo nehygienických podmienkach, alebo môžu mať aj chronický charakter bez pochybenia majiteľa. Môže sa objavovať napr. prskanie, vrkanie alebo kňukanie, výtoky z očí a nosa a pod.
Poznámka: Netreba sa ľakať, keď občas nájdete svojmu potkaníkovi okolo nosa, pri očiach, príp. aj na predmetoch v klietke alebo na stene za klietkou niečo červené, čo vyzerá ako vystreknuté kvapôčky krvi. Jedná sa o porfirín. Porfirín je súhrnný názov pre fyziologické farbivá, v tomto prípade ich obsahuje potkaní „sopeľ“ a slzy, ktoré občas vyprsknú z nosa pri kýchnutí. Na vzduchu okamžite oxidujú a sfarbia sa dočervena. K zvýšenej tvorbe porfirínu môže dochádzať napríklad pri väčších teplách, kedy potkany viac kýchajú, resp. u starších zvierat, hlavne samcov.
Ďalším problémom, s ktorým sa možno stretnúť hlavne pri zvieratách z nedostatočne hygienických chovov či zo zverimexov, sú kožné parazity. Tejto problematike venujem samostatný článok. Mnoho chovateľov ušľachtilých laboratórnych potkanov dokáže včas tieto problémy identifikovať, rozoznať a vyliečiť, pretože za roky svojej praxe ovláda v tejto oblasti už určité veterinárne minimum. Problém nastáva hlavne pri laickej verejnosti, ktorej nemusí byť známe, čo za krvavé chrasty na tele, útvary podobné ružičkám karfiolu na ušiach, malé biele bodky nalepené na srsti, či biely šupinatý povlak na koži s holými miestami, to ich potkaník z obchodu so zvieratami alebo od chovateľa-hadára môže mať.
Žiaľ som sa veľakrát stretla s potkanmi z obchodu či od hadárov, ktorí mali svrab, ušný svrab, všenky alebo dokonca pleseň, pričom predavači v obchode nemali o tom ani páru, resp. im to bolo všetkým jedno, pretože je to iba potkan, a hadovi to predsa môže byť jedno. Neodsudzujem chov plazov ani potravinový reťazec. Len chcem podotknúť, že je dôležité, odkiaľ si človek berie potkaníka, ktorého chce chovať ako domáceho miláčika.
Poznámka: Niekedy sa môže napríklad svrab vyskytnúť aj počas života potkana pri zachovaní tej najlepšej starostlivosti zo strany chovateľa aj majiteľa. Možno si ho doniesť napríklad z výstavy, z krytia, z nedostatočne hygienicky skladovanej podstielky, od iných zvierat, zvonka, z klietky či z vecí pre potkany kúpenej z druhej ruky a pod. Napr. raz v minulosti sa mi stalo, že celý môj vrh mal všenky, dodnes netuším odkiaľ. Dôležité je myslím urobiť všetko preto, aby boli naše zvieratká zdravé, a aspoň minimálne v rámci možností sa aj v tejto oblasti vzdelávať, aby sme vedeli prípadné problémy čím skôr odhaliť a vyriešiť.
Pozn. 2: Pokiaľ má náš potkaník nejaký problém, ktorý nám nie je známy, je na mieste vyhľadať pomoc veterinárneho lekára, resp. sa ešte predtým poradiť s jeho chovateľom.
Záver
Máloktoré domáce zvieratko je chápané ľuďmi tak kontroverzne ako práve potkan. Máloktorému inému zvieraťu sú ľuďmi neprávom pripisované zlé vlastnosti, ktoré vôbec nemá, neprávom je nevedomými ľuďmi označovaný napr. za šíriteľa moru a iných chorôb, vykrádača sýpok alebo vlastníka jedovatého chvosta. Naše domáce laboratórne potkany nemôžeme porovnávať s ich divými predkami, ako nemôžeme porovnávať napr. čivavu s vlkom. Máme pred sebou múdre, čisté a inteligentné zviera, ktoré je svojím spoločenským charakterom, schopnosťou rozmýšľať, učiť sa a ľúbiť človeka možno práve oným zvieraťom budúcnosti, milým, malým, tichým a skladným spoločníkom našich malých bytov, nášho workoholického štýlu života, nášho osobného rastu, a v neposlednom rade našej túžby po priateľstve so živým tvorom.
Miroslava Vicenová
