Chsmoonstarr

Odchod od chovateľa a prvé chvíle v novom domove

Rozhodla som sa napísať článok, venovaný zvlášť začiatočníkom v chove potkaníkov, aby sa na svojho nového domáceho miláčika alebo miláčikov, vedeli správne pripraviť.

Poznámka: V tomto článku píšem o potkaníkovi v novom domove v jednotnom čísle. Ale samozrejme platí, že vždy sú dvaja potkaníci (toho istého pohlavia) lepšou voľbou ako iba jeden, pretože potkan je zvieratko veľmi spoločenské, s prirodzene súmračnou (rannou, večernou, nočnou) aktivitou. Pokiaľ by ste sa rozhodli chovať potkaníka iba jedného, je lepšou voľbou samček, pretože o niečo lepšie znáša absenciu svojho živočíšneho druhu. Ale aj u samčekov platí, že "Ve dvou se to táhne líp.", hlavne pokiaľ máte na zvieratko málo času. Všetky rady v tomto článku, ktoré sú písané v jednotnom čísle, platia tak isto aj pre číslo množné, t. j. aj ak si naraz zadovážime potkaníkov dvoch, troch, štyroch. V takomto prípade sa im nemusíme venovať všetkým naraz, ale môžeme si ich na seba socializovať postupne, napr. mať na sebe 15 minút jedného, potom druhého, a tak ďalej. Keď si na nás zvyknú, budú sa dať časom na nás lepšie ustriehnuť.

Preprava do nového domova

Začnem od začiatku. Prídeme ku chovateľovi domov, aby sme si od neho odniesli domov potkaníka. Na tento účel budeme potrebovať buď originálnu plastovú prepravku alebo dostatočne veľkú, lepšie povedané, dostatočne malú, kartónovú krabičku, do ktorej vrchu nožnicami alebo nožom napicháme niekoľko dierok. Túto krabičku, pokiaľ sa nedá originálne poriadne zatvoriť, nám chovateľ u neho doma zalepí lepiacou páskou, aby nám potkaník počas našej chvíľkovej nepozornosti z nej neušiel.

Na dno prepravky alebo krabičky môžeme dať hobliny, peletky alebo štiepku, a ideálne aj pár útržkov toaletného papiera alebo novinových prúžkov, aby sa potkaník mohol pod ne zakutrať.

Musíme mať na pamäti, že práve tieto chvíle, kedy potkaník odchádza od chovateľa, t. j. z prostredia, ktoré pozná, kde má matku, súrodencov, známe pachy a zvuky, do prostredia cudzieho, kedy ho chytia cudzie ruky s neznámym pachom, a hovoria na neho neznámym hlasom, sú pre neho tým najstresujúcejším, čo doteraz vo svojom krátkom živote zažil.

Musíme mať pre zvieratko v tejto situácií pochopenie, a nečakať, že bude k nám, čoby cudzím ľuďom, hneď smelé, prítulné a kontaktné. Väčšina potkaníkov, hoci najlepšie socializovaných, je v týchto chvíľach neistá, vyplašená, v strese. Nájdu sa samozrejme aj výnimky, ktoré sú smelé a nebojácne hneď, ale je ich pomenej.

Aj z tohto dôvodu je lepšie, keď nie je prepravka alebo krabička zbytočne priveľká, a keď do nej dáme niečo, pod čo sa môže potkaník počas prepravy schovať, čo mu poskytne pocit ochrany a bezpečia. Príliš veľká krabica alebo klietka na prepravu vhodná nie je, pretože potkaník sa cíti istejší v menšom, uzavretom, tesnejšom priestore. Navyše z klietky by sa nám do auta mohla zbytočne natrúsiť podstielka.

Na jednu vec si musíme dávať veľký pozor! A tou je preprava v teple. Potkaníci, podobne ako aj iné osrstené zvieratá, znášajú horšie prílišné teplo ako zimu. Pred zimou sa dá zakryť a zakutrať, pred teplom nie. Ešte nikdy sa nám, ani novým majiteľom našich odchovov, nestalo, že by nám potkaník počas prepravy v zime ochorel, ale stalo sa nám už, žiaľ, že nám zvieratko uhynulo alebo takmer uhynulo od tepla.

Pokiaľ je vonku viac ako 25 stupňov Celzia, musíme preprave zvieratka prispôsobiť podmienky. V lete je ideálne realizovať prepravu čím skôr ráno, kým nie sú horúčavy nad 30 stupňov. A v každom prípade dať do prepravky niečo chladivé, a zabezpečiť, aby bola prepravka dobre vetraná. Takže v prípade prepravy v teple zvolíme radšej vzdušnejšiu plastovú prepravku než krabičku s dierkami, a ako „klimatizáciu“ použijeme do prepravky niečo mrazené.

Mne sa osvedčilo niekoľko ks zmrazených krabích tyčiniek surimi. Tieto sa však pri väčšom teple tiež tak o hodinu rozmrazia, takže ak by mala byť cesta dlhšia, musíme po čase zmrazenú vec vymeniť, alebo použiť niečo, čo vydrží dlhšie. Plastové bloky s modrou zmrazenou tekutinou môžu byť dvojsečná zbraň. Sami o sebe by síce chladili dobre, ale ak by ich potkaník rozhrýzol a tekutinu vypil, mohol by uhynúť. Takže radšej by som ostala pri mrazenom surimi alebo malom vrecúšku mrazenej zeleniny.

Potkaníci počas prepravy nezvyknú zo stresu jesť ani piť, ale ak by mala byť cesta dlhšia, napr. 4-10 hodín, tak im treba do prepravky dať aj nejaké jedlo, a ako zdroj tekutín aspoň koliesko šalátovej uhorky alebo kúsok vodového melónu, ktoré obsahujú asi 98% vody. Dať vodu do misky do prepravky nie je veľmi dobrý nápad, pretože potkaník do nej nahrnie podstielku, ktorá vodu vsiakne, alebo sa voda vyleje. Najlepšie by bolo, ak sa dá, ale nie je to nevyhnutné, a platí to len pre naozaj dlhú cestu, kúpiť malú plastovú napájačku, a tú pripevniť na plastovú prepravku drôtikom tak, aby do prepravky trčala len kovová trubička. Za účelom pripevnenia drôtika o stenu prepravky by sa do prepravky vypálili rozžeraveným klincom dve dierky, cez ktoré by sa drôtik prevliekol. Toto samozrejme na cestu trvajúcu cca 1-4 hodiny riešiť vôbec nemusíme, a pokiaľ necestujeme v lete, tak ani na cestu dlhšiu. Postačí kúsok šalátovej uhorky.

Pri ceste v horúčavách zvieratko pravidelne kontrolujeme, a ak by bolo po vytiahnutí z prepravky na ruke malátne, okamžite ho musíme schladiť obliatím vodou, pričom mu namočíme hlavu, chrbát, labky aj bruško. Podľa potreby opakujeme. Musíme zabrániť prehriatiu, ktoré môže rýchlo viesť k úhynu.

Pri preprave v zime dbáme na to, aby priamo do prepravky neprúdil chlad. K tomu nám pomôže väčšie množstvo nástielky, ktoré do prepravky dáme. Môžu to byť natrhané noviny, handričky, seno. Prepravku vložíme buď do cestovnej tašky alebo do ruksaku, čím vytvoríme ďalšiu izoláciu. Môžeme medzi prepravku a steny tašky alebo ruksaku vložiť ešte napríklad šál. Takéto opatrenie bude úplne postačujúce.

Pri preprave či v lete, či v zime, musíme dať pozor, aby na potkaníka priamo neprúdil chladný vzduch z klimatizácie, prievan, ale ani horúci vzduch z vykurovacieho telesa.

A sme doma

Keď prídeme domov, potkaníka z prepravky čím skôr vyberieme, a dáme ho do zariadenej klietky, v ktorej ho necháme tak hodinu-dve na pokoji, aby si trochu oddýchol po ceste, najedol sa, našiel napájačku a pod. Po tomto čase ho môžeme kľudne vybrať, dať si ho na seba a mať s ním kontakt, aby si na nás začal čím skôr privykať. S potkaníkom zachádzame jemne, no suverénne, nesmieme sa ho báť chytať. Musíme byť normálni, prirodzení, sami sebou. Ak sme úplní začiatočníci, chovateľ nám určite ukázal, ako sa potkaník správne chytá, a že je to jednoduché.

Na jednu vec treba dať v začiatkoch jeho pobytu v novom domove pozor, a síce na to, aby potkaník prijímal vodu. Už dvakrát sa mi stalo, že mi noví majitelia potkaníkov na druhý deň, ako si ich od nás zobrali, písali alebo volali, že potkaník má niečo s očami. Moja reakcia by sa dala vyjadriť jedným veľkým komiksovým otáznikom. Potkaník odchádzal od nás samozrejme úplne zdravý, a nič s očami nemal. Po pozretí si fotiek a vypočutí si podrobností od nového majiteľa mi bolo jasné, že zvieratko s očami nemá nič, ale že ich prižmuruje, a je menej aktívne, pretože je dehydrované, t. j. trpí smädom, pričom od vyčerpania prižmuruje oči. Prišlo sa na to, že potkaník, odkedy si ho priniesli od nás, ešte vôbec nepil. Dôvod bol taký, že mu umiestnili napájačku príliš vysoko (klietka mala príliš vysoké dno, aby na ňu dočiahol), a v druhom prípade taký, že potkaníka vypustili do obrovskej klietky, a napájačku mu umiestnili na poschodie, takže nemal ešte šancu sa k nej dostať. Nikto nemal zlý úmysel, jednoducho si to noví majitelia neuvedomili. A je veľmi dobré, pri hocijakom podozrení alebo otázke, kontaktovať hneď chovateľa, pretože ten by mal vedieť pomôcť. 

Bez vody nemá šancu prežiť väčšina živých organizmov, a tak je dôležité, aby bola napájačka s vodou v potkanej klietke umiestnená tak, aby potkaník na ňu dočiahol z bežnej polohy svojho tela z dna klietky. T. j., že pri pití nemusí visieť na mriežkach, nemusí sa šplhať ani robiť žiadne krkolomné polohy. Prístup k vode musí byť samozrejmý a automatický. Potkanie mláďatko je v cudzom prostredí vždy prvých pár dní trochu dezorientované, v prípade (zbytočne) obrovských klietok sa mnohokrát na prieskumy ani hneď nevyberie, a tak je potrebné, aby bola voda umiestnená tam, kde sa bude najviac zdržiavať. Môžeme pre istotu na prvé dva-tri dni umiestniť keramickú (ťažšiu) misku s trochou vody aj na dno klietky. Potkanie mláďatká od nás odchádzajú s tým, že sú zvyknuté piť vodu z napájačky, ale vzhľadom na príchod do neznámeho prostredia, môžu byť prvých pár dní z tejto zmeny vyhúkané, a tak daním vody aj do misky nič nepokazíme.

Keď prinesieme potkaníka do nového domova, môžeme mu pomôcť nájsť vodu aj tak, že si ho chytíme do ruky, držiac v ruke ho dáme do klietky, a priložíme mu papuľku ku kovovej trubičke napájačky, aby mu z nej kvapla voda na nos, čím mu vlastne ukážeme, kde sa voda nachádza.

Klietka

A teraz ku klietke samotnej. Nie je pravda všetko, čo sa píše na internete, pretože veľa z toho môže byť napísané ľuďmi, ktorí v živote potkana nemali, alebo mali jedného, alebo potkanom ako domácim miláčikom nie až tak veľmi rozumejú. Tiež nemusí byť všetko pravda, čo nám poradia v obchodoch so zvieratami (petshopoch), alebo čo na internete predajcovia prezentujú ako správne, vhodné, ba priam potrebné. Mnohé veci sú nám poradené preto, aby niekto na nás zarobil, alebo aby niečo vyzeralo dobre, no reálna potreba môže byť niekde inde.

Týka sa to samozrejme aj klietok. Niektoré veci, ktoré sú v klietkach dané od výrobcu alebo od predajcu, treba dať odtiaľ ešte pred nasťahovaním sa zvieratka preč. Sú to napr. plastové či iné tunely a domčeky. Nič takéto do potkanej klietky novo prineseného zvieratka nepatrí. A ja tvrdím, že ani do klietky potkana, ktorého už máme dlhšie. Prečo? Vysvetlím. Zadovažujeme si ušľachtilého potkana, resp. potkana laboratórneho. Nie divého potkana hnedého alebo nejaký iný poddruh. Potkaníka si kupujeme do úlohy domáceho miláčika, t. j. zvieratka, ktoré si chceme ochočiť, s ktorým chceme tráviť čas, ktoré chceme z klietky vyberať, dávať si ho po sebe loziť, nosiť ho na pleci, vo vrecku, v rukáve alebo v kapucni, hladkať ho, maznať sa s ním, proste chceme ho mať „po ruke“. Na tento účel, aby bol potkan našim domácim miláčikom, musíme mať VŽDY možnosť si ho nestresujúco vytiahnuť z klietky.

Toto je veľmi dôležité hlavne vtedy, keď máme potkaníka nového. Prvé dva-tri dni sú pre novo prineseného zvieratko vždy najstresujúcejšie, a po tomto čase sa čím ďalej, tým viac oťukáva v novom prostredí. Niektorým potkaníkom trvá osmelenie jeden deň, iným týždeň. Je to individuálne. Má na to vplyv viacero faktorov, od individuálnej povahy každého jedného jedinca až po to, ako s ním nakladal chovateľ, ako s ním nakladá nový majiteľ, či sme si zadovážili potkaníkov viacerých alebo jedináčika (viacerí sa zvyknú oťukať rýchlejšie, lebo medzi sebou „súťažia“, kto sa skôr osmelí), kam sme umiestnili klietku, či ho v novom prostredí nič neruší (klietku nedávame samozrejme k televízoru ani k reproduktoru), či má v klietke staršieho spolubývajúceho a pod.) Ja novým majiteľom hovorievam, že celý prvý týždeň je pre obe strany taký zoznamovací.

Aby sme sa mohli s potkaníkom čo najpríjemnejšie pre neho, a tiež čo najkomfortnejšie pre nás, zoznamovať, tak by mala byť potkania klietka zariadená čo najmenej, hoci to môže byť v rozpore s tým, čo si prečítame alebo uvidíme niekde na internete. Zabudnime v týchto chvíľach na tunely, domčeky typu kocka alebo kváder s malým otvorom alebo iné zašivárne, kam sa môže potkaník pred nami schovávať. Keby sme si kúpili divé zviera, ktoré chceme iba pozorovať a vôbec ho nechytať, vtedy by to bolo v poriadku. Ale my sme si kúpili domáceho miláčika, ktorý bol doteraz zvyknutý na vyberanie, chytanie, nosenie a hladkanie, a aby sa v cudzom prostredí čím skôr osmelil, musíme v tomto pokračovať. Tým, že ho budeme od prvého dňa jeho príchodu k nám vyberať, nechávať ho po sebe loziť, nosiť ho pri sebe, hladkať ho a pod., si s ním od začiatku začneme budovať správny vzťah. Potkaník si tak rýchlo zvykne na náš pach, na náš hlas, na zvuky a hlasy novej domácnosti.

Potkaníkovi v úplne cudzom prostredí môžeme pomôcť s aklimatizovaním sa aj tým, že mu do cudzieho prostredia vnesieme niečo, na čo bol doteraz zvyknutý, resp. čo je mu známe, napr. pachovo, chuťovo. Môžeme preto od chovateľa odobrať trochu podstielky z klietky, kde predtým býval, alebo si zobrať od neho kúsok látky či servítky s pachom "rodnej" klietky. Vhodné je tiež dávať mu také krmivo, na aké je zvyknutý od chovateľa. Niektorí potkaníci sú nedôverčiví voči neznámym druhom potravy, ale aj pri jedincoch, ktoré s novými druhmi potravy problém nemajú, spravíme dobre, keď im poskytneme to, čo poznajú zo svojho rodiska.

Aké má mať správna klietka pre potkaníka rozmery? Na túto otázku sa natíska odpoveď „Čím väčšia, tým lepšie.“, ale nie je to celkom pravdivý výrok. Možno by sme ho mohli mať tendenciu poopraviť, že čím vyššia, tým lepšie, ale ani to nie je celkom tak. Aj výška má svoje hranice. Kedysi som mala klietku vysokú okolo 170 cm. Povieme si, že wau, pecka. Až kým si v nej nenájdeme nejakého mŕtveho potkana, ktorému ešte pred hodinou nič nebolo. A o pár týždňov alebo mesiacov zasa. Hlavne, ak ich máme viacerých, a hlavne ťažkopádnejších samcov. Potkaníci sa môžu handrkovať o jedlo, o miesto na spanie, o hocičo, môžu do seba strčiť, ujasňovať si pozície a pod., a taký pád z najvyššieho poschodia na dno končí neraz smrteľne. Takže ak by sme už chceli mať takú vysokú klietku, tak musí byť v polovici rozdelená poschodím po celej šírke a dĺžke na dve časti tak, aby zvieratko nemohlo spadnúť zhora až nadol.

Jednému potkaníkovi stačí klietka s rozmermi napr. 50 x 40 x 60 cm, pričom výška má byť vždy tá najdlhšia strana. Pre 2-4 potkanov by bol postačujúci rozmer napr. 80 x 50 x 80 cm. Ak má klietka aspoň jedno poschodie a aspoň jeden-dva hamaky, tak sa tým životný priestor potkaníka zväčšuje, plus treba brať do úvahy ich schopnosť šplhať po mriežkach celej klietky, a plus samozrejme jeho pohyb po nás alebo neskôr po nábytku či celej izbe alebo byte, ak ho máme v pláne púšťať. Toto nie je nevyhnutné, ale samozrejme je to spestrenie potkanieho života. Malé mláďatká samozrejme ešte voľne nepúšťame, tie smú loziť iba po nás. Na to, aby mohol potkaník chodiť voľne po izbe, musí byť jednak už úplne na nás zvyknutýá, a potom aj trochu starší, aby mal už aké-také teritoriálne cítenie, a vedel sa tak zorientovať v priestore a vrátiť sa k nám či do klietky. Zvyčajne to býva vo veku okolo troch mesiacov +.

Pointa ku klietke: Potkania klietka musí byť transparentná, zariadená tak, aby neposkytovala zvieratku žiadne úkryty, do ktorých sa nedostane naša ruka, a z ktorých by sme ho nedokázali rýchlo a pohodlne vytiahnuť. Potkaník musí byť, v tom najlepšom slova zmysle, „nútený“, zžiť sa s novým majiteľom, s novým prostredím, s novým svetom, v ktorom sa ocitol. Musí mať možnosť sledovať nás spoza mriežok klietky, vidieť naše pohyby, gestá, siluety za klietkou, počuť naše kroky, hlasy, zvuky, šuchy-ruchy. Toto by nešlo, pokiaľ by mal možnosť niekam zaliezť, a vyhúkaný z cudzieho prostredia tam čučať. A my musíme mať vždy možnosť otvoriť klietku, dať do nej pohodlne ruku, vybrať si svojho miláčika, a mať s ním kontakt.

Čím skôr s kontaktom začneme, tým lepšie pre obe strany. Nenechávame potkaníka napr. dva-tri dni bezprizorne, že nech sa oťuká sám. Potkaník sa najlepšie oťuká prostredníctvom kontaktu s nami. Najlepšie a najrýchlejšie. A o pár dní si začne kontakt od nového majiteľa pýtať sám. Bude čakať na náš príchod, bude visieť na mriežkach, bude sa tešiť na vybratie alebo na jedlo. Potkany sú veľmi inteligentné tvory, vo viacerých prejavoch správania podobné psom, a tiež vedia podobne ako pes priľnúť k človeku. Samozrejme sa nájdu aj také jedince, ktoré človeka až tak nemusia, ale je ich drvivá menšina.

My, ako jeho nový majiteľ, sa stávame jeho novým stredobodom vesmíru, jeho priateľom, nadradeným prvkom vo vzájomnej hierarchii, živiteľom, čističom klietky a pod. A aby tento vzťah fungoval tak, ako má, tak k tomu potrebujeme mať k svojmu zvieratku vždy prístup. Aby mohlo žiť s nami ako náš kamarát a domáci miláčik. Takže domčeky, skrýše s malými otvormi a tunely dajte prosím preč.

Apropo, čo sa týka tunelov, nepoznám väčšiu hlúposť, čo do zariadenia potkaních klietok. Potkaníci chodia do nich radi čúrať aj kakať, moč sa v nich potom drží, začne zapáchať, keďže nemá do čoho vsiaknuť. Pri zariaďovaní klietky musíme myslieť aj na seba. Keď som videla rôzne fotky zariadených potkaních klietok na internete, pri mnohých som si povedala: „Tak toto by som čistiť nechcela!“ Verte mi alebo nie, časom sa vám to zunuje, ak budete mať v klietke toho priveľa, a ak si takto sami čistenie skomplikujete. Nie je to jednorazová záležitosť, ale niečo, čo musíme robiť pravidelne. Povedzme aspoň raz do týždňa. Či je leto, či je zima, či sme zdraví, či sme chorí.

Zariadenie klietky

Na dne klietky má byť niekoľko cm podstielka. Ja osobne nedám dopustiť na hobliny. Skúšali sme svojho času aj pelety a Asan, ale hobliny to vyhrávajú na plnej čiare v pomere dostupnosť, prírodnosť, obľúbenosť zvieratami samotnými, dĺžka intervalu čistenia, cena. Potkany majú radi vyvýšená miesta, takže je dobré, ak má klietka aspoň jedno poschodie. Toto je lepšie plastové ako drevené, lebo drevené časom napáchne močom, takže ho treba vymeniť za iné. Plastové sa, naproti tomu, úplne ľahko utrie toaleťákom alebo utierkou.

Potkan je zviera, nie človek. Jeho ponímanie sveta je iné ako naše. Nie je pre neho nič nesprávne vycikať sa do hocičoho látkového, plyšového, na čokoľvek pre nás cenné. Proste keď mu treba, tak si cvrkne, kde sa dá, hlavne pokiaľ sa jedná o mláďatká, ktoré ešte nemajú dokonale vycvičené zvierače, alebo aj o staršie lenivé jedince, ktorým sa nechce zísť z vrchného poschodia dole. Preto radím do klietky nedávať žiadne luxusné plyšové peliešky, kožušinkové domčeky a podobné veci. Navyše takéto veci sa dajú potkaními zúbkami tak krásne rozpárať a vypitvať! :-)

Čo majú potkaníci veľmi radi, to sú látkové závesné hamaky. Nemusíte kupovať originálne, sú to ďalšie zbytočne vyhodené peniaze. Najlepšie si ich vyrobíte sami zo starého oblečenia alebo posteľnej bielizne. Stačí z nich odstrihnúť dostatočne veľký obdĺžnik alebo štvorec, a zavesiť ho pomocou zatváracích špendlíkov alebo kľúčových karabín o mriežky na štyroch rohoch (koncoch, cípoch). Tieto, keď ich potkaníci prečúrajú, môžeme vyhodiť a vymeniť za iné, alebo komu sa chce, tak vyprať. Takých hamakov môžeme dať do klietky aj niekoľko. Potkaníci v nich radi spia, alebo po nich len tak lozia.

Niekedy som dávala potkaníkom do klietky aj konáre, napr. z ovocných alebo iných nejedovatých stromov. Vraj je to dobré na obrusovanie pazúrikov, ale po pravde, ani keď im ich už dlhú dobu nedávam, tak nemajú pazúriky o nič dlhšie alebo ostrejšie ako v časoch, keď som im ich dávala. Dôvod, prečo som ich prestala dávať, je taký, že sa mi stalo, že si potkan na nich vypichol oko. Je to samozrejme na zváženie, štatistická pravdepodobnosť, že sa to stane, je veľmi malá. Mne sa to stalo 2 x za 20 rokov, čo je štatisticky nič, ale predsa... Je to len na vás.

Koleso na behanie v klietke byť nemusí, ale na druhej strane, aj byť môže. Nie je to nevyhnutné, ale ak sa jedná o koleso správne, tak to nie je ani na škodu. Správne koleso je také, ktoré je na mriežkach klietky pevne fixované, a ktoré je diskové, a dostatočne veľké, s priemerom povedzme 20-30 cm. Nevodné kolesá na behanie pre potkany sú také, ktoré sú len tak položené na dne bez fixácie, a s kovovými tyčkami. Zachytiť, vykĺbiť alebo zlomiť si na niečom takom labku, je hračka.

Môžete skúsiť dať potkaníkovi do klietky aj rohový záchodík, ale aj nemusíte. Ja osobne ich pre moje potkany nepoužívam, pretože mám také skúsenosti, že chodia na potrebu aj tam, ale aj inde, takže logicky mi príde ich prítomnosť v klietke zbytočná. Ale samozrejme, ak to chcete vyskúšať, nič tým nepokazíte. Záchodík sa prostredníctvo jednoduchých úchytiek nastokne na mriežky klietky tak, aby pol spodkom položený na dne, a do neho sa nasype napríklad hrudkujúca mačacia podstielka (Zverlit alebo podobná). Dospelé potkany chodia na veľkú potrebu (v podstate aj na malú) hlavne do rohov klietky, takže preto má svoj zmysel, že záchodík je umiestnený práve v rohu. Niektorí majitelia dávajú svojim potkanom do klietky aj ploský kameň, vraj aj na neho chodia radi na potrebu. Ten som neskúšala, mne osobne to príde čo do hygieny aj manipulácie oveľa menej vhodné ako záchodík. Ale proti gustu žiaden dišputát.

Malým a mladým potkaníkom môžeme ešte klietku spestriť zavesením hrubého lana. Mláďatká po lanách lozia ako malé blšky, lebo sú ľahučké, dospelé potkany si laná nezvyknú už všímať.

Potkaníci si radi sami vyrábajú hniezda, postieľky, kútiky na spanie. Používajú k tomu materiál, ktorý im dáme do klietky. K tomuto účelu majú veľmi radi na prúžky natrhané noviny alebo letáky (netreba sa ich báť, olovo sa v tlači nepoužíva už niekoľko desiatok rokov), a tiež malé kúsky handričiek alebo trošku sena či slamy. Kto má možnosť, môže použiť aj za hrsť skartovaného papiera. Tiež mu môžeme ponúknuť na menšie kúsky natrhaný kartón.

Samozrejmosťou je ešte napájačka na vodu, umiestnená z vonkajšej strany klietky, a jedna-dve keramické alebo kameninové misky na sypkú a mokrú potravu.

Samostatná kapitola je zoznamovanie potkaníkov, ktoré sa nepoznajú. Toto sa vždy musí odohrať na neutrálnom území, niekedy aj na viac ráz. Dočítate sa o tom v tomto článku: https://chsmoonstarr.weblahko.sk/o-potkanikoch/o-potkanoch-vseobecne/