Chsmoonstarr

Niektorí ľudia sa rozhodnú pre kúpu ušľachtilého laboratórneho potkana len tak. Lebo sa im páči. Lebo si prečítali na internete alebo v knihe, že potkan je veľmi inteligentné zviera, no nič si vopred o potkaníkoch nenaštudujú. A to môže byť problém, pretože potom nevedia, ako majú k nemu pristupovať, nerozumejú mu, častokrát ani nevedia, ako ho správne kŕmiť a chytať.

Niektorí si myslia, že keď už mali doma napr. škrečka, morča, myš a pod., tak že si o potkanoch nemusia už nič prečítať, lebo veď je to podobné. Ale toto nie je správny prístup, pretože pre každý jeden živočíšny druh platí niečo iné. Ja osobne sa okrem chovu potkanov venujem niekoľko desiatok rokov aj chovu morčiat, mačiek, psov. A práve ku psom by som potkana prirovnala. Hoci je to úplne iný živočíšny druh, tak niečo majú predsa len spoločné, a práve to niečo robí potkaníkov najinteligentnejšími hlodavcami vôbec.

Či už pes alebo potkan sú sociálne tvory, podľa svojej prirodzenosti žijúce v skupinách (svorkách, spoločenstvách), pričom v rámci týchto spoločenstiev vytvárajú hierarchickú štruktúru. V rámci tejto hierarchickej štruktúry sú zvieratá priradené do určitej pozície, resp. sa od seba jednotlivé jedince aj značne povahovo odlišujú. Medzi oboma živočíšnymi druhmi môžeme pozorovať jedince skôr submisívne alebo skôr dominantné, jedince sebavedomé, plaché, zakríknuté, extrovertné, jedince spoločenské aj asociálnejšie, jedince, ktoré sú hašterivejšie alebo zasa úplne nekonfliktné, jedince, ktoré radi občas niečo skúsia, alebo aj také, ktoré sú so svojou pozíciou po celý život spokojné.

Podobne ako u psov, tak aj u potkanov pozorujeme od mláďatkovského veku rôzne typy hier, pri ktorých sa zvieratá učia práve tomu, aké je to byť submisívny aj aké je to byť dominantný. V rámci súrodeneckých hier sa mláďatká učia byť hore aj byť na lopatkách. Učia sa komunikovať s príslušníkmi svojho živočíšneho druhu, a v ideálnom prípade aj s človekom. Niektorí majitelia potkaníkov-začiatočníci chybne vyhodnocujú neškodné milé potkanie mláďatkovské šantenie ako bitku. Keď sa potkaniatka klbčia v klbku ako Tom a Jerry, tak to nie je bitka, ale hra. Hra, ktorá je pre ne potrebná, a pri ktorej sa učia svojim budúcim vzťahom. Nechajte ich hrať sa, nezasahujte im do toho. Keď sa potkaníci hrajú kblčením sa, je to dobre, lebo to znamená, že sa aklimatizujú, a že komunikujú podľa svojho živočíšneho druhu.

Ako pre šteňa, tak aj pre mláďa potkana je v ranom veku dôležitá socializácia, a to hlavne socializácia na človeka, pokiaľ si zadovažujeme potkaníka ako domáceho miláčika. Je to hádam ešte dôležitejšie ako u psov, pretože si musíme uvedomiť, že len ľudská ruka je mnohonásobné väčšia ako potkanie mláďa samotné, a že práve táto ľudská ruka je taká „kancelária prvého kontaktu“, s ktorou potkanie mláďa prichádza do styku. Sú to ruky človeka, ktoré ho zovrú a chytia, ktoré ho prenášajú, niekam položia, ktoré nosia potravu, ktoré sa zjavujú v klietke. Práve na ľudské ruky, ich pachy, teplo a dotyky, je potrebné potkanie mláďatá naučiť. Ideálne ešte vo veku, keď začnú otvárať oči a objavovať svet.

Preto je dôležité si potkaníka, ktorého chceme do úlohy domáceho miláčika, zadovážiť od chovateľa, ktorý sa svojim odchovom od mláďatkovského veku venuje. Je veľký rozdiel, či chovateľ poníma svoje odchovy ako miláčikov a členov rodiny a venuje starostlivosti o svoje zvieratá značný čas aj finančné prostriedky, alebo či ich berie iba ako krmivo pre plazy, resp. uprednostňuje kvantitu pred kvalitou. Základy socializácie teda robí prvé týždne života na potkaníkoch seriózny chovateľ, a potom po odchode k novému majiteľovi je samozrejme potrebné, aby on v tom pokračoval, úplne jednoducho prostredníctvom vyberania z klietky, nechania po sebe loziť, hladkania, jednoducho kontaktu.

Potkan je spomedzi hlodavcov najinteligentnejší, ako som už spomínala. Keby sme chceli vysvetliť pojem inteligencia, našli by sme na neho veľmi veľa rôznych definícií. Inteligencia v sebe skrýva napríklad schopnosť premýšľať, schopnosť učiť sa, schopnosť prispôsobovať sa svojmu prostrediu a pod. Toto všetko potkan dokáže, a dokáže byť aj vynaliezavý. Dokáže premýšľať aj takým spôsobom, že čo je výhodné pre neho. A preto k nemu musíme podľa toho pristupovať. Nesmieme mu všetko dovoliť ani zachádzať s ním ako s cukrovou bábikou v rukavičkách, a hlavne si nemáme zadovažovať potkana (ani žiadne iné zviera), ak sa ho bojíme (už som žiaľ zažila aj takýto čudný prípad). Pretože zvieratá vedia vycítiť náš strach, a pokiaľ by sme s nimi manipulovali so strachom, boli by z nás zneistené.

Pri manipulácií s hocijakým zvieraťom, a teda aj s potkaníkom musíme byť, laicky povedané, normálni. Autentickí, sami sebou. Potkan v nás potrebuje mať kamaráta, ale aj „vodcu svorky“. Tým sme, vo väčšine prípadov, automaticky, pretože sme väčší, prinášame potravu, chytáme ho, rozhodujeme o jeho dennom režime. Je však dobré potkaníka pri manipulácií zvykať aj na dominantné gestá, ktorým ho od malička učí aj matka, súrodenci a spomínaný seriózny chovateľ, ktorý so svojimi zvieratami trávi veľa času. Tieto gestá sa robia úplne jednoducho tak, že si potkaníka chytíme do ruky a hladkáme ho prstom po brušku. Stačí aj zo tri sekundy, v rámci hrania sa s ním, keď ho máme vybratého z klietky. Pretože v potkanej reči, podobne ako v psej, je vyššie postavený ten, kto má právo nižšie postavenému dotýkať sa brucha. A ten nižšie postavený nám ho bez problémov ukáže, a vydrží bez reptania od nás túto krátku procedúru. 

Potkaníka tiež treba od malička učiť, že všetko jeho je vlastne naše. Klietka, misky, vybavenie klietky, jedlo na tanieri :-). Je potrebné, aby sme potkaníka od mala učili, že naša ruka v klietke je vec úplne normálna a prirodzená. Za týmto účelom nemusíme robiť nič viac, než do nej niekoľkokrát denne ruku jednoducho vložiť, pár minút ju tam nechať, a nechať potkaníka, nech nám ju oňucháva, hrať sa s ním a pod.

Potkaníka musíme tiež správne chytať, aby sme mu nesprávnou manipuláciou nespôsobovali bolesť. Chytáme ho primerane silno a tiež tak nejako prirodzene, sebavedomo, ale nie v zmysle hrubo, ale proste normálne. Bez toho, že by sme nad tým nejako premýšľali alebo robili ohľadne toho nejaké obštrukcie. Je mylné domnievať sa, že keď dáme ruku do klietky, tak nám po nej sám vyjde hore. Toto robí naozaj drvivá menšina potkanov. Hlavne novo prinesené mláďatká, ktoré nás ešte nepoznajú, to určite robiť nebudú, tobôž deň-dva na to, ako si ich prinesieme.

Mláďa potkana vo veku 4-5 týždňov má veľkosť asi väčšieho vlašského orecha alebo slivky s chvostom. Chytáme ho jednou rukou tak, aby sme ho uchopili a po obvode objali. Určite mu nestláčame rukou boky tela, a tak ho nedvíhame do výšky, ale vždy tak, že ho celou rukou objímeme alebo inými slovami podoprieme.

Potkany sú zvieratká aktívne, hlavne mláďatká, a to rovnako samčekovia aj samičky. Nie je to statické zvieratko ako napr. morča, ale lozivý tvor, ktorý sa svojimi tenučkými pazúrikmi udrží aj na našom odeve, asi ako magnetka na chladničke. Potkaníka v ruke nezvierame, necháme ho, nech si na nás nájde takú polohu, aká mu vyhovuje, ideálne nech nám napr. sedí na ohnutej paži, môžeme ho nechať zaliezť si aj do rukáva, do vrecka, do kapucne. Čo najviac ho zoznamujeme s našou rukou a s našim hlasom, t. j. hocičo mu ticho rozprávame.

Potkana chováme vždy len s potkanmi. Bolo by úplne nesprávne chovať ho v jednej klietke napr. so škrečkom, morčaťom alebo vtáčikom. Niečo také by sa dalo prirovnať k úplnému fyzickému aj psychickému trápeniu oboch strán.

Navyše dospelý potkan je lovec. Nie je to bylinožravec ako napr. morčiatko alebo králik, ale je to všežravec, ktorý vie aj loviť. Pokiaľ by sa dospelý potkan dostal k niečomu menšiemu od neho, s čím nebol od malička mimo klietky socializovaný, tak by to s najväčšou pravdepodobnosťou napadol.

Niektoré potkany si vedia svojich majiteľov vycvičiť, keď odhalia ich slabosť, že im stále dávajú nejaké nové sústa potravy bez toho, že by najprv zožrali to, čo už majú v klietke. Keď si majiteľ potkaníka takto rozmazná, tak inteligentný potkan sa ľahko stane vyberavým v jedle, a človek si tým zbytočne skomplikuje kŕmenie, pretože jeho miláčik bude zrazu príliš prieberčivý. Ale vina bude na strane majiteľa. Takže platí zásada - nedávať potkaníkovi stále nejaké pochúťky, a že sa má zožrať to, čo má v miske. Potkan si musí jedlo vážiť, a nebrať ho ako samozrejmosť. Preto ich kŕmime 2 x denne, ráno a večer. A ak by niečo dostali medzitým, má to byť naozaj iba maličká pochúťka. Potkany nesmú byť stále v potravinovom prebytku, jednak to vedie k nežiaducej nadváhe, a potom aj k prieberčivosti. Jedlo musí byť niečo, čo je na prídel, a na čo sa tešia. Čo s chuťou zjedia, za čo sú vďačné.

Pokiaľ nechcete, aby váš potkan hrýzol všetko, čo sa dotkne mriežok klietky, tak mu nikdy nedávajte jedlo cez mriežky. Stačí to spraviť zo dva-trikrát, a zvieratko si zapamätá, že dobrota prišla cez mriežky. A tak sa mu z toho stane zvyk, ba skôr reflex, nad ktorého vykonaním už ani nebude premýšľať. Potkany majú zlý zrak, a keby ste si ho na to naučili, tak v budúcnosti bude pažravo chniapať po všetkom, čo sa strčí cez mriežky klietky alebo sa ich dotkne, či to už bude prst alebo kúsok vášho odevu. O to ľahšie si na to navykne z toho dôvodu, že práve cez mriežky klietky by prišli tie najväčšie tenké, ľahko prestrčiteľné dobroty, ako je plátok šunky, syra a pod.

Pri správne socializovanom, psychicky normálnom potkaňom jedincovi, je veľmi malá šanca, že by pohrýzol svojho majiteľa. Nie je to zviera typu škrečok, ktorý vás pohryzie len tak z princípu, lebo mu dáte do klietky prst. Aj pri potkanoch sú však situácie, kedy sa to stať môže, a je na človeku, aby sa týchto situácií vyvaroval, lebo by sa jednalo o jeho chybu.

- Prvú situáciu som opísala vyššie, t. j. keby ste si naučili potkana, že jedlo sa do klietky dáva cez mriežky. 

- Druhá situácia by mohla nastať, ak by ste prudko zobudili dospelého spiaceho potkana s tým, že by ste ho zrazu schmatli. Takto sa to nikdy robiť nemá. V tejto záležitosti stačí z našej strany len trocha základnej empatie. Keby ste vy tvrdo spali, a zrazu vás niekto chytí s úmyslom vás niekam odniesť, tak by ste asi v tej chvíli milí, šťastní a usmiati neboli. Keď si chceme vybrať z klietky zviera, ktoré spí, musíme ho najprv primerane zobudiť, nechať ho prebrať sa, a keď sa prebudí, zorientuje, a začne vnímať, že sme to my, jeho majitelia, tak až potom ho môžeme vybrať. Najlepšie je zobudiť ho ťukaním prstov o plastové dno klietky, popri tom sa mu prihovárať, môžeme rukou zašuchotať niečím v klietke, a dať mu aspoň minútku. Keď otvorí oči, trochu sa zorientuje a vylezie z pelieška, môžeme si ho vybrať. 

- Tretia situácia sa týka vysokogravidných samíc, samíc po pôrode a samíc s malými mláďatkami, u ktorých je ochranársky pud voči mláďatám väčšinou silnejší ako všetko ostatné. Takejto samici treba dopriať kľud a nesiahať jej do hniezda.

Pokiaľ sa vyvarujeme týchto situácií, kedy by sme si za pohryznutie mohli vlastne sami, je tu ešte jeden typ hryzenia, ktorý nie je hryzením zlým, ale hryzením dobrým, a nemožno ho ani nazvať hryzením, ale vyslovene hryzkaním. Malé potkanie mláďatká spoznávajú svet okolo seba aj tým, že ho ochutnávajú. Jemne ohryzkávajú aj prsty človeka, a to z viacerých dôvodov. Jednak im ich konce pripomínajú matkine struky, za ďalšie sú na nich rôzne pachy toho, čo sme predtým chytali, a za ďalšie sú potkanie mláďatká skoro stále hladné, tak predsa musia okoštovať, či to niečo zaujímavé nie je náhodou aj jedlé.

Radi ohryzkávajú aj nechty, hlavne gélové. Mláďatká sú často pažravé ako také malé kyseliny :-), a tak je veľmi pravdepodobné, že prsty človeka ochutnávať budú, či už cez mriežky klietky, keď je ruka v klietke, alebo aj mimo klietky, proste skúšajú, čo by sa dalo zožrať, a práve na prstoch má často človek najrôznejšie pachy, napr. zo svojho vlastného jedla, ktoré chytal, a keďže potkany majú zlý zrak a perfektný čuch, tak v prvom rade vnímajú to, ako naše prsty voňajú, a až potom to, že sú to vlastne prsty. Ešte raz zdôrazňujem, že tohto mláďatkovského hryzkania a ochutnávania sa v žiadnom prípade netreba báť, nemá vôbec nič spoločné s agresivitou, a je to tak normálne ako detské žužlanie hračiek.

Toto ohryzkávanie je vlastne ontické správanie všetkých mláďat, či už potkaních, psích, mačacích alebo aj ľudských. Tak, ako nie je agresívne dieťa hryzúce gumenú hračku, tak nie je agresívny ani 3-4 týždňový potkaník, ktorý ochutnáva ľudské prsty či nechty. Zároveň je to prejavom mláďatkovskej zvedavosti a pokusu o kontakt, takže sa tomu treba skôr tešiť, než sa toho nesprávne obávať.

Všeobecne sú potkany veľmi lojálne voči svojmu majiteľovi. Veľa potkanov k cudzím ľuďom ani nechce ísť. Ak sme viacčlenná rodina a chceme, aby náš potkaník mal rád každého z nás, tak je potrebné, aby sa s ním každý člen rodiny hral alebo sa mu inak venoval. Dospelý potkan sa k cudziemu človeku vo väčšine prípadov nadšene nehrnie. A cudzí je pre neho ten, koho vôbec nepozná, kto sa mu nevenuje.

Takže aby som to zhrnula:

- Potkaníka chytáme normálne a prirodzene. Nenaháňame ho po klietke, nezdvíhame ho za chvost, nerobíme žiadne obštrukcie, proste si ho zoberieme objatého celou rukou ako orech alebo marhuľu. Staršie, veľké, tučné jedince, ktoré už neobjímeme jednou rukou, chytáme dvoma rukami.

- Zvieratko učíme na našu ruku v klietke, hladkáme ho, hráme sa s ním. Robíme mu sem-tam v rámci hladkania bruška dominantné gestá, aby sme aj v jeho dospelosti mali vzájomne upratané vzťahy.

- Potkaníkovi sa venujeme každý deň. Nie je dobré zadovážiť si zviera, a potom ho nechať bezprizorne rásť ako drevo v lese. Tým pádom by sme z neho nič nemali, a nedostalo by šancu ukázať nám, čo v ňom všetko je, čo sa všetko dokáže naučiť, a aký si dokáže vytvoriť k človeku vzťah.

- Každý potkan má inú povahu. Niektorí sú aj takí, že o spoločnosť ľudí až tak veľmi nestoja. Takým je dobré zadovážiť čím skôr, ešte v mláďatkovskom veku, približne rovnako starého alebo mladšieho kamoša. Aj prostredníctvom toho kamoša si mnohokrát k človeku nakoniec nájdu cestu, lebo predsa len majú v sebe určitú súťaživosť, a keď už nie z čistej lásky, tak aspoň preto, že chcú dostať kúsok syra aj oni, si k tej našej ruke prídu aj tí menej kontaktní jedinci. A jedlo vie robiť niekedy malé zázraky.

- Potkany chováme vždy len s potkanmi, a to vždy len rovnaké pohlavie spolu v jednej klietke. Platí to aj pre mláďatká, pretože tie pohlavne dospievajú už vo veku cca 6-8 týždňov, takže už v tomto veku sú schopné rozmnožovať sa.

- Potkanom nepodávame potravu cez mreže klietky.

- Nebudíme spiaceho dospelého potkana tak, že ho zrazu schmatneme, ale dáme mu čas, kým po prebudení začne vnímať svoje okolie.

- Svojim potkaním miláčikom sa venujeme ideálne každý deň. Nemusí to byť zasa nejako dlho, potkanom plynie inak čas ako ľuďom. Sú to tvory súmračné/nočné, takže našu absenciu doma počas dňa nesú úplne ľahko. Na druhej strane vy ako jeho majiteľ rozhodujete o tom, kedy sa ide z klietky von, takže pokiaľ ste cez deň doma, kľudne sa s potkaníkom hrajte aj cez deň, a on si potom v noci dospí, ak bude potrebovať.

Prajem vám veľa pekných chvíľ s vašimi štvornohými miláčikmi.

Miroslava Vicenová