Chsmoonstarr

Začnem takou asi najdojímavejšou príhodou, pri ktorej som pochopila, aké sú potkany rozumné a sociálne cítiace tvory. Už je to dávno, čo som mala dvoch starých potkanov Maxa II a Hnedka. Tvorili spolu nerozlučnú dvojicu, spolu sa kŕmili, čistili si vzájomne srsť, spávali spolu v klbku, jednoducho sa mali veľmi radi. Keď Max II zhruba ako dvojročný umrel, tak Hnedko zakryl jeho nehybné telo púpavovým listom, čo nikdy predtým neurobil, napr. keď spali. Keby som to nevidela na vlastné oči, neverila by som, akých prejavov sú potkany schopné. Po jeho smrti ostal Hnedko taký pasívny, a netrvalo dlho, kým aj on odišiel z tohto sveta.

*******

Že sú potkany inteligentné, to je známe. Dlhé roky som nemala potkana, ktorý by sa naučil sám si otvárať klietku, až sa to jedného dňa naučil náš Cyril. V priebehu pár dní sa stal z neho priam sofistikovaný otvárač. Našiel si taký systém, že sa prednými labkami zavesil na mriežky nad dvierkami, do dvierok sa zaprel zadnými labkami - šup, a už to bolo. Musela som dvierka začať zabezpečovať drôtikom, ale odrôtikovávanie pri kŕmení či vyberaní potkaníka bolo trochu zdĺhavé a problematické, a tak musel Cyril vyfasovať inú klietku s ťažším zatváraním dvierok, pri ktorých musím aj ja vynaložiť určitú silu, aby som ich otvorila. 

Zaujímavé je, že jedna z jeho dcér sa naučila to isté. Otvorí si klietku, poprechádza sa, a vráti sa späť. Žeby aj takéto vlohy boli dedičné? 

*******

Potkany sú spoločenské tvory žijúce v sociálnych skupinách, pričom hlavne samičky sú rady, keď majú spoločnosť. Zmeniť sa to však môže, keď sú vo vyššom štádiu gravidity, a keď majú malé mláďatká. Samička, ktorej materské hormóny kážu brániť si hniezdo a svoje teritórium, sa môže krátko pred pôrodom zmeniť na fúriu, ktorá, podľa individuálnej povahy daného jedinca, nemusí stáť ani o prítomnosť svojho inak obľúbeného majiteľa, a tiež ani o pozornosť iných samíc, hlavne ak by sme jej ich alebo ju pridali do klietky pár dní pred tým, ako sa bude chystať rodiť.

O jednej mojej samičke som si myslela, že sa krytie nepodarilo, lebo dlho nepriberala, a tak som ju mala spolu s ostatnými v skupine. S týmito vychádzala veľmi dobre, pretože boli spolu po celý čas. No pridala som k nim do klietky inú samičku, ktorá bola niekoľko týždňov na materskej dovolenke v inej klietke so svojimi ratolesťami, a keďže z potkanieho hľadiska na dlhší čas odišla zo skupiny, tak sa po odstavení mláďat po návrate do hlavnej samičej klietky nediali dobré veci. Samička, o ktorej som nevedela, že je gravidná, lebo mala malé brucho, mala s ňou problém, ktorý síce nevyzeral veľký hneď, ale v priebehu noci, kedy som nebola pri nich, muselo dôjsť medzi nimi k nejakej väčšej bitke, pretože som ráno našla novo pridanú samičku naježenú, ubolenú, ťažko našľapujúcu na poschodí klietky, a po jej kontrole som zistila, že má viacero abscesov, a že je zrazu vychudnutá a pravdepodobne aj dehydrovaná (pravdepodobne ju vyháňali a nepustili k napájačke). Mala jeden obzvlášť veľký absces, ktorý vznikol na boku tela kúsok od hrudníka, a ktorý som potom vyše dvoch týždňov liečila. Ale našťastie všetko dobre dopadlo, hoci to spočiatku nevyzeralo dobre.

Debruša vyfasovala vlastnú klietku, kde bola ako keby v nemocnici, 4 x denne dostávala masť Ichtoxyl, do vodičky pár kvapiek CDS, a potom, keď sa veľké zmäknuté abscesisko otvorilo, vybrala som jej hnis, a ranu som 3-4 x denne čistila Betadinom a roztokom CDS. Rana sa krásne hojila, každý deň bola krajšia a menej hlboká. Ďakujem Bohu, že to takto dopadlo.

*******

Táto ďalšia príhoda by sa dala opísať ako "Poďte, detičky, povozím vás na kolotoči." A tak aj bolo. Dala som do klietky k dvom starším a jednej mladšej potkanici odstavené mláďatá. Pratety sa drobizgu potešili, a spolu preskúmavali vyčistenú klietku. Prateta Dita nastúpila do potkanieho diskového kolotoča, pár mláďat nastúpilo za ňou. Dala sa do behu. Fičala si jedna radosť, koleso sa krúúútilo, a mláďatká, nestíhajúce a nepripravené na také čoro-moro, lietali vo vzduchu ako v práčke. Nemyslím si však, že by im to bolo nejako zvlášť prekážalo, pretože keď zastavila, nastúpili si znova.

*******

S potkaními povahami je to veľmi individuálne. V mnohom mi pripomínajú psy, a sú spomedzi hlodavcov myslím najinteligentnejšie. Pozorovať ich sociálny systém, ich hierarchiu, ich komunikáciu a rituály, to je ako otvorená učebnica. Je to podobné ako sledovať psiu svorku. Potkanice sú, podobne ako sučky, tiež veľmi dobré matky. Nájdu sa občas aj také, na ktorých je vidno, že sa tešia, keď majú od mláďat chvíľu pokoj, no nájdu sa aj také, ktorým materské hormóny príliš udrú do hlavy, a potom začnú svoje potomstvo, klietku, okolie klietky, a najradšej celý svet, chrániť pred prípadnými zlosynmi, ktorí by mohli chcieť ublížiť ich mláďatám, či už by to boli iné potkany alebo ruka majiteľa. Aj ak mali svojho majiteľa dovtedy rady a boli milé a krotké, tak niekedy niektorým potkaniciam "matersky prepne", a stanú sa z nich ježiace sa a funiace hryzavé fúrie. Mala som takúto samičku, ktorú toto správanie neprešlo, ani keď jej mláďatá mali už vyše troch týždňov, a tak som ich v rámci socializácie na človeka musela od nej oddeliť, aby som sa im mohla začať potrebne venovať. Dala som ich k trom starším samičkám, ktoré boli na mňa zvyknuté a prítulné, aby sa aj od nich čo-to priučili. 

Tieto staršie vychovávateľky nemali s mláďatkami problém, vždy ich pekne prijali. Niektoré ich prijali až tak, že im dovolili, aby sa na ne malé prisali, a nasucho ich cicali. Malé prísavníky v nich našli náhradné mamy, a hoci mliečko pre ne nemali, tak panička im dávala každý deň jogurtíky, miláčiky, termixy a pod., takže o dobrú stravu núdza nebola.

*******

Táto príhoda je skôr ukážkou vlastností plemena border kólia, ale keďže súvisí s potkaníkmi, nedá mi ju nespomenúť. Raz som pred čistením klietky dala potkaníky do prepravky. Pri nejakom nešikovnom pohybe spadla prepravka na zem, roztvorila sa, a zľaknutí potkaníci sa rozpŕchli. Našťastie sa mi ich podarilo pozbierať, ako som si myslela, všetkých. O nejakú pol hodinu som išla kŕmiť mladých psíkov. Borderka Merlynka žrávala svoju rannú porciu v miestnosti, kde som mala vtedy potkaníky. Keď som jej asi o 10 minút prišla zobrať prázdnu misku a vypustiť ju na dvor, tak som ju našla zalezenú pod stolom, a aktívne tam niečo robiacu. Merlynka nie je ničiteľka, a pod stoly robiť neplechu nezaliezava, tak mi to bolo hneď podozrivé. Počula som aj zapišťanie. Rýchlo som si spočítala dve a dve, a došlo mi, že pod stolom musí byť ešte jedno potkanie mláďa, ktoré vypadlo z prepravky. Obávala som sa, že s ním bude ešte po jednom Merlynom pohybe amen. Od sibírskych huskyov som zvyknutá, že myš, potkan, jašterica, vtáčik - akékoľvek malé zvieratko, je pre nich jednohubka. Ale u border kólií to celkom tak nie je. Hlavne nie u takých jemných mladých dám, ako je Merlynka. Keď som sa lepšie prizrela, tak som zistila, že Merly potkaníka vlastne pasie. Keď som sem-tam počula zapišťanie, tak to zapišťal potkaník vždy, keď ho jemne štipla zubami, aby ho usmernila. Podarilo sa nám ho nejako zahnať do medzery medzi skriňu a stenu, a z tej sa mi ho podarilo bez akejkoľvek ujmy na zdraví vytiahnuť. Viete si predstaviť jemnosť, s akou musela táto borderka pásť, aby potkanie mláďa prežilo? Mne sa to predstavuje ešte aj teraz ťažko, pretože máme na konte vďaka huskyom už toľko zvieracích vrážd, že mi je ťažké pochopiť, že to môže iný pes myslieť aj dobre. A tak ostal pasený potkaník živý a zdravý.

*******

Túto príhodu by som mohla nazvať Posledný výdych, a je opäť ukážkou krásnej potkanej spolupatričnosti. Niekedy sa stane, že sa niečo v organizme pokašle. Napríklad aj u gravidnej samičky. U psa alebo u mačky je šanca na úspešný cisársky rez vyššia, lebo jednak ho väčšina veterinárov urobiť vie, a potom si majiteľ prípadné komplikácie stihne včas všimnúť, a včas ich začať riešiť. U potkaníkov to také jednoduché byť nemusí, pretože u nich má všetko z nášho pohľadu oveľa rýchlejší spád. Potkany žijú cca 30-40 x kratšie ako človek, a z toho dôvodu im akoby plynul čas rýchlejšie. Gravidita u nich trvá 21-24 dní, mláďatá sú samostatné o 3,5-4 týždne, pohlavne dospievajú vo veku 7-8 týždňov. A tak sa stalo, že jedna moja samička, u ktorej som sa tešila, že bude čoskoro rodiť, namiesto pôrodu uhynula. Večer jej ešte nič nebolo, a ráno som ju už našla v stave apatie spôsobenej otravou krvi po neporodených plodoch v maternici. Napriek tomu, že už bola apatická, z posledných síl vyliezla za svojimi spolubývajúcimi kamarátkami na poličku, aby mohla umrieť pri nich, a nie sama. Stála som pri klietke, a počula som dva jej posledné, hlboké výdychy. A po nich vypustila dušu. Dovtedy som vždy to slovné spojenie posledný výdych brala skôr metaforicky, ale v tejto situácií som pochopila, čo to ten posledný výdych vlastne je. Aký je zreteľný a iný ako ostatné výdychy. A tak Celestínka umrela pri svojej najlepšej kamarátke a spolubývajúcej Siamke Minnie.