Chsmoonstarr

Niektorí ľudia sa pýtajú túto otázku. Aby sme na ňu mohli čo najlepšie zodpovedať, musíme sa v prvom rade zamyslieť nad tým, o čom je vlastne chovateľstvo. Prečo vlastne chováme, s akým cieľom, a tiež pre koho?

Chovateľstvo, ktorého pointou je rozmnožovanie rodičovských párov za účelom získania, podľa možností, čo najkvalitnejšieho potomstva, pričom atribúty kvality môžu byť rôzne (napr. exteriér, povaha, upevnenie určitého znaku), sa nezaobíde bez selekcie. Selekcia je výber. To dobré do chovu pustiť, to zlé z chovu eliminovať. Chovateľstvo nie je len o radosti z mláďatiek, ale aj o zodpovednosti za to, aké tie mláďatká budú, a čo oni sami ďalej v sebe nesú, čo do dedičnej výbavy, čo by mohli ďalej predávať na ďalšie a ďalšie potomstvo. Chovateľstvo je teda akýsi cielený program, pri ktorom sa musí chovateľ riadiť nielen emóciami či srdcom, ale aj rozumom. Človek, chovateľ, ktorý chce chovať správne a dobre, musí mať samozrejme zvieratá aj rád, a musí im aj rozumieť, ale musí byť aj trochu praktik a pragmatik. Musí dokázať robiť onú spomínanú selekciu pre prípad, že si to situácia bude vyžadovať. Napríklad keď sa u nejakého jeho roztomilého, obľúbeného zvieratka objaví nejaká dedičná choroba či povahová vada, napr. prílišná bojácnosť alebo agresivita, tak takýto jedinec nemá po správnosti ďalej zasahovať do chovu, pretože by svoje negatívne povahové vlastnosti mohol predávať ďalej na svoje potomstvo. A to v zodpovednom chovateľstve, či už laboratórnych potkanov alebo aj iných druhov zvierat, určite nechceme, pretože v záujmovom chove chováme zvieratká, ktorých poslaním má byť úloha domáceho miláčika, a nie charakterovo nevydareného jedinca, s ktorým si majiteľ nebude môcť vybudovať požadovaný vzťah, alebo ktoré mu predčasne umrie na nejakú chorobu.

Samozrejme, aj choroby patria k zvieratám, tak ako aj k ľuďom, ibaže je rozdiel, či sa tieto choroby objavia vo vysokej starobe, kedy je to, povedzme, normálne, alebo či sa objavia napríklad v roku zvieraťa, kedy zviera umiera predčasne, v podstate v polovici života, čo normálna situácia v drvivej väčšine prípadov nie je. 

Takže pomocou rozumnej a triezvej selekcie vyraďujeme z chovu (t. j. ďalej nerozmnožujeme) jedince, ktoré sú buď samé o sebe povahovo alebo zdravotne závadné, resp. nepúšťame do chovu ani prípadné potomstvo týchto jedincov, ak sa u nich problém zistí až neskôr, kedy už potomstvo majú. Zodpovední chovatelia sledujú svoje odchovy, sledujú jednotlivé línie, a v prípade zistenia nejakého problému alebo niečoho podozrivého, si tieto skutočnosti zaznamenávajú, upozorňujú na ne majiteľov svojich odchovov, a v rámci možností sa snažia prípadné postihnuté línie zastaviť. V reále to nie je vždy možné na 100%, ale myslím si, že keď každý človek/chovateľ urobí toľko, koľko vie a môže, a koľko je v súlade s jeho svedomím, je to začiatok tej správnej cesty.

Takže odpoveď na otázku, prečo si zadovážiť potkaníka z chovateľskej stanice, a nie z obchodu alebo z chovu napríklad hadárov, odkiaľ si ho môžeme kúpiť napr. za 4 Eurá, je, že jednak kvôli zdravotnej a genetickej stránke, a potom tiež kvôli stránke povahovej. Povahová stránka môže mať jednak genetický základ, ale do veľkej miery tiež získaný z prostredia, v akom sa potkanie mláďa narodí, a v akom vyrastá. Ako k nemu pristupuje chovateľ, z akých pochádza podmienok.

Je veľmi málo pravdepodobné, že človek, ktorý chová potkany ako potravu pre plazy, a tieto predáva či už do obchodov alebo ich inzeruje na internete, sa bude so svojimi odchovmi hrať, maznať, chytať ich do rúk, nosiť ich na svojom oblečení a pod. Jednak pri množstve chovaných zvierat na to nemá čas, a po druhé k nim nemá taký vzťah, aby to robil.

Taktiež sa takíto chovatelia zväčša nestarajú o zdravotný stav svojich zvierat a ich odchovov. Plazovi je jedno, či jeho sústo nemá svrab alebo nenesie genetické ochorenie pre tvorbu nádorov v ranom veku, a tiež je to zvyčajne jedno aj jeho chovateľovi. Ešte stále často vídavam v obchodoch so zvieratami potkany napadnuté svrabom, a tiež sú tam zväčša v jednej ubikácií spolu umiestnené samce so samicami, takže ak si kúpite samičku staršiu ako šesť týždňov z obchodu, na 99% bude už nakrytá, a to zrejme niektorým svojim príbuzným. V prípade laboratórnych potkanov to nie je taký problém, ak sa to stane iba v jednej generácií, ale ak by sa príbuzenská plemenitba s vysokým koeficientom príbuznosti opakovala viac generácií po sebe, môžeme u potomstva takýchto zvierat zaznamenať rozličné vady, a to hlavne zdravotné alebo aj degeneračné. Plus si môžeme ako bonus priniesť spomínaný svrab, pleseň alebo všenky, takže čo ušetríme na kúpe lacného potkaníka, môžeme vynaložiť na návštevu veterinára alebo aspoň kúpu vhodného veterinárneho liečiva, čo môže byť v niektorých prípadoch aj niekoľko desiatok Eur.

Chovatelia, ktorí majú chovateľské stanice, si na takéto veci dávajú pozor, jednak pre svoje dobré meno, a potom sa musia držať základného etického kódexu, ktorý do ušľachtilého chovateľstva jednoducho patrí. Plus samozrejme preto, lebo majú svoje zvieratá radi, a záleží im na nich. Keďže minimálne obaja rodičia ich odchovov sú známi, dostanete k svojmu zvieratku spravila rodokmeň, ktorým môže byť buď preukaz pôvodu alebo výpis predkov. Na Slovensku momentálne už niekoľko rokov vystavujeme iba výpisy predkov, nakoľko niekoľko rokov organizácia prakticky nefungovala, pretože nemala pre koho, ale časom sa dúfam chov opäť rozbehne, a budeme slovenskí posudzovatelia a chovatelia opäť spolupracovať.

Niekto namietne, že je to len papier, a že načo mu ten papier je, a čo mu vlastne zaručuje? Nemusí mu byť na nič svetoborné, ani mu nič svetoborné zaručovať nemusí, podobne ako rodný list homo sapiens či technický preukaz od motorového vozidla, ale na druhej strane aspoň poznáme chovateľskú stanicu, dátum narodenia a iné parametre svojho potkana, a tiež poznáme tieto parametre jeho rodičov/starých rodičov/prastarých rodičov, čo sú zaujímavé a potrebné informácie hlavne vtedy, ak máme so svojim zvieratkom chovateľské plány. Ak takéto ambície nemáme, tak minimálne máme v rodokmeni správne napísanú jeho varietu, sfarbenie a znaky. Takže vieme, čo máme doma, a tiež je to dôležité pre ďalší chov, nakoľko niektoré variety, sfarbenia a znaky sa nesmú kombinovať s niektorými inými varietami, sfarbeniami a znakmi, pretože by sa z takejto kombinácie mohlo narodiť geneticky poškodené alebo mŕtve potomstvo. Túto problematiku zväčša ovládajú iba oficiálni chovatelia, pretože aby mohli chovať, musia byť vo veci problematiky chovu aspoň základne vzdelaní. Tiež musia ovládať štandard, čo je potrebné k správnemu určeniu variet, farieb a znakov, a tiež vedia poradiť, ktoré zvieratko je vhodné do ďalšieho chovu, a ktoré nie.

Takže aby sme si to zhrnuli, potkan z chovateľskej stanice s rodokmeňom nám dáva o toto naviac oproti zvieratku napr. z obchodu:

- väčšia pravdepodobnosť dobrého zdravotného stavu a vyššieho veku dožitia sa

- väčšia pravdepodobnosť dobrej povahy, zvieratá sú zvyknuté na ľudí, chytanie, manipuláciu, nemajú z ruky panický strach

- známi rodičia, preskúmané línie

- správne určené variety, sfarbenia a znaky

- v prípade samičiek nevyskytujúca sa neželaná priskorá gravidita

- chovateľský servis ako poradenstvo začiatočníkom, trvalý kontakt, postráženie zvieratka a pod.

Miroslava Vicenová